História urbariátov

História urbariátov sa začala za čias Márie Terézie. V januári 1767 bol vydaný “milostivý urbár”. Urbár bola kniha, v ktorej boli  zapísaní poddaní pracujúci na poliach a lesoch panstiev. Podľa urbára bol napríklad poddaný hospodáriaci na jednej usadlosti povinný odpracovať pre svojho zemepána 52 dni so záprahom, alebo 104 dní pešo. Želiari s domom boli povinní odpracovať na panskom 18 dní,  bez domu 12 dní ročne. Za “domový grunt”- záhradu a pozemok, na ktorom stál dom, platili poddaní zemepánovi 1 zlatý ročne.  Ďalej boli poddaní povinní odvádzať svojmu zemepánovi deviatok a cirkvi desiatok z úrody, okrem toho rôzne naturálne dávky. Poddaný musel ročne dávať zemepánovi od usadlosti aj 2 sliepky, 12 vajec a holbu masla.

Zásadná zmena v urbárskych pomeroch nastala v roku 1848 v dôsledku revolučných udalosti. Poddaný sa stal z urbárskeho zaviazaného poddaného voči pozemkom ich plným vlastníkom. V roku 1853 bol vydaný tzv. urbársky patent, ktorým sa úplne zrušil dovtedajší urbársky pomer voči zemepánovi, urbárnici sa stali i právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy. Po znárodnení v roku 1948 sa urbariáty zrušili a vznikli družstvá, ktoré prevzali určitým spôsobom model urbariátov. Po roku 1989 sa začali vracať majetky podielníkom a vznikli spoločenstvá na historickom základe bývalých urbariátov, ale nevznikli na účely podnikania. Až zákon z roku 1995 ustanovil presné podmienky vzniku pozemkových spoločenstiev, ktoré sa pôvodne nazývali urbariáty.